Náboženstvo ľudí mladšej doby kamennej
21. 6. 2011
Začiatky náboženského cítenia sa nedajú presne časovo určiť. Predpokladáme, že náboženstvo sa vyvinulo spolu s vedomím človeka. Za prvé prejavy sa považuje rituálne pochovávanie mŕtvych v období asi 40 000 - 10 000 rokov pred Kr.
V mladšej dobe kamennej - neolite (obdobie 8000 - 5000 pred Kr. na Blízkom východe a 5000 - 3000 pred Kr. v Európe) nastala zmena vo vývoji ľudskej spoločnosti, ktorej prejavom bol aj nový názor na smrť človeka a viera v posmrtný život.
Náboženstvo v dobe kamennej
Náboženstvo chápeme ako vieru v nadprirodzené bytosti – bohov. Vzniklo pravdepodobne preto, lebo ľudia si nevedeli vysvetliť určité javy v prírode a v živote, a tak ich pripisovali nadprirodzeným silám. Tie uctievali a prinášali im dary – obety, aby si ich naklonili. Povinnosťou prvých (tzv. primitívnych) náboženstiev bolo dosiahnuť od bohov úrodnosť pôdy, plodnosť zvierat a ľudí, pretože iba vďaka tomu mohol ľudský rod prežiť. Vznikali tak kulty (uctievanie) – napríklad kult plodnosti zeme, matky (pokračovateľka rodu) alebo kult predkov. Náboženstvo sa pokúšalo vysvetliť vznik sveta formou bájí a povestí. Vznikol teizmus (viera v božstvo).
Polyteizmus
V najstarších časoch ľudia uctievali mnohých bohov, nazývame to mnohobožstvo - polyteizmus. Uctievali najmä prírodné sily (boh hromu, vetra, rieky, zeme..), predkov vytesaných do totému - symbolu (totemizmus), fetiš - vec zosobňujúcu božskú silu (fetišizmus) a dušu - animu (animizmus - uctievanie duše, kult mŕtvych).
Viera v posmrtný život
Vieru v posmrtný život potvrdzujú a dokazujú:
Pohreby – telo bolo pripravené na posmrtný život uložením do hrobu.
Používanie farbiva - červenej hlinky, rituálnej náhrady za krv - teda „symbolu života”.
Tento posmrtný život mohol byť chápaný ako posmrtná existencia duše, čo je viera, ktorú potvrdzujú sny, v ktorých sa zjavujú mŕtvi.
Skrčená (embryonálna poloha) mŕtvych býva vysvetľovaná dvoma spôsobmi:
Opatrenia proti návratu mŕtveho.
Nádej na „znovuzrodenie“, čo dokazujú aj hroby orientované k východu Slnka.
Smrť si prví ľudia predstavovali asi ako čosi magické, spôsobené niekým, napr. nepriateľom. Mohlo to súvisieť s násilnou smrťou (priemerná dĺžka života predhistorických ľudí pravdepodobne nepresahovala 18 rokov), ktorú si nedokázali vysvetliť inak, než že ide o magický zásah nepriateľa. Pokračovanie života si primitívni ľudia predstavovali skôr ako „prežívanie v podobe duchov“.
Pohrebné obrady v neolite
Obdobie neolitu delíme na kultúry, pomenované podľa typu zdobenia keramiky, napríklad lineárna keramika (lineárne vzory) alebo vypichovaná keramika (technika vpichov do hliny). V tomto období sa objavili skutočné pohrebiská, ktoré sa nachádzali neďaleko sídlisk.
Pohreb sa v období neolitu stal zložitejším. Bohato vybavené hroby vypovedajú o úzkych vzťahoch medzi svetom mŕtvych a živých. Väčšina mŕtvych bola pochovaná do zeme– kostrové pochovávanie, ale vyskytlo sa aj spopolnenie – žiarové pochovávanie. Cintoríny sa stali miestami vyhradenými pre zosnulých. Okolo roku 3500 pred Kr. sa objavili prvé hromadné hroby. Rozdelenie spoločnosti sa odrazilo aj vo výbave hrobov, ktoré obsahovali nádoby s jedlom, šperky, zbrane, nástroje, sošky a iné – bolo v nich všetko, o čom si ľudia mysleli, že zosnulí budú potrebovať na inom svete
V kostrových hroboch boli hrobové jamy oválneho a obdĺžnikového tvaru hlboké asi 50 - 150 cm, mŕtvi boli uložení v skrčenej polohe na ľavom boku, ale občas aj na pravom boku, vzácne aj vo vystretej polohe. Telo bolo posypané červeným farbivom – hlinkou, hroby boli orientované smerom na západ alebo východ, obsahovali väčšinou jednu osobu, niekedy dve alebo tri, neskôr to boli masové hroby. Výbavu hrobov tvorili: nádobys potravou, oblečenie, kamenné nástroje, zbrane, kostené predmety, šperky (napríklad z lastúr a ulít). V žiarových hroboch boli nádoby s ľudským popolom a spálenými kosťami a oveľa menšia výbava.
Žiarový hrob
Kostrový hrob s keramikou
Poloha pochovaných tiel
Kanibalizmus a ľudské obety
Už od starej doby kamennej (paleolitu) sa stretávame s obetovaním ľudí a s kanibalizmom. Známky kanibalizmu (ľudožrútstva) možno nájsť na stovkách pravekých kostí. Napríklad zárezy a škrabance na lebkách a kostiach svedčia o tom, že ľudské telá boli konzumované.
Dôvodom kanibalizmu bola viera, že sila a duša zomretého a zjedeného prejdú na toho, kto ľudské telo zje. Iný názor zas hovorí, že zjedením nepriateľa a zničením jeho obydlí sa vyjadrovala neúcta k nepriateľovi.
Aj pri obetovaní ľudí môžeme nájsť dve možné vysvetlenia. Buď telo nemalo žiadny význam, a preto boli naši predkovia schopní obetovať kohokoľvek alebo naopak, telo a život boli tým najvyšším darom pre bohov.
Niekedy sa ľudskými obetami stávali ľudia mimo spoločnosti (zajatci, zločinci a otroci). Inokedy obetovali jednotlivcov s telesnými chybami alebo nevyliečiteľnými zraneniami.
Šamani
Niektoré jaskynné obrazy znázorňujú ľudí v čarodejníckych maskách – šamanov.
Pravekí ľudia verili, že šamani majú zázračnú moc. Medzi úlohy šamana patrili liečiteľstvo, veštenie, mágia, komunikácia s duchmi, či odprevádzanie duší mŕtvych na miesta kam patria. Šamani sa často pri svojej činnosti dostali do stavu extázy, tranzu (konzumáciou rastlín alebo húb, ktoré pôsobia ako droga a navodzujú halucinácie alebo hudbou). Vtedy sa vedeli preniesť do sveta duchov, komunikovať s nimi a prinútiť ich k službe v prospech človeka. Šamani mohli byť muži aj ženy, ktorí sa s týmto darom narodili alebo ho počas života získali (prežili svoju smrť). Používali oblečenie zo zvieracích koží a symbolizovali zviera, ktoré bolo šamanovým ochranným duchom (napríklad bizón, jeleň atď.). Pohnevať si šamana bolo veľmi nebezpečné, pretože na človeka mohol uvaliť kliatby a smrť. Preto boli šamani vždy veľmi vážení a zároveň sa ich ľudia báli. Jaskynné galérie slúžili na šamanské obrady.
Podoby šamanov zo stien francúzskych jaskýň
Jaskyňa Domica
Domica je významnou archeologickou lokalitou. Jaskyňa bola obývaná už pred 5000 rokmi neolitickým človekom, dôkazom čoho sú bohaté nálezy ohnísk, rôznych črepov z nádob bukovohorskej kultúry (asi 45 000 kusov), kamenných škrabadiel, skalných mlynčekov, kostených predmetov a pozostatkov po kolových stavbách. V Posvätnej chodbe sa na stenách zachovali aj uhľové kresby fakľou (ornamenty).